V rámci spôsobov výchovy detí existujú rôzne prístupy. Ja by som sa rada zamerala na partnerský prístup vo vzťahoch a výchove. Dnešný svet neustále dáva do popredia rovnosť, slobodu a možnosť voľby.

V rámci spôsobov výchovy detí existujú rôzne prístupy. Ja by som sa rada zamerala na partnerský prístup vo vzťahoch a výchove. Dnešný svet neustále dáva do popredia rovnosť, slobodu a možnosť voľby. Častokrát sa vo svojej praxi stretávame s tým, že rodičia sa nám sťažujú, ako ťažko sa im komunikuje s ich vlastnými deťmi, ako im chcú len dobre a oni ich ignorujú alebo odvrávajú a nechcú si plniť svoje povinnosti. Rovnako sa im často s ničím nechcú zdôveriť  a všetko z nich musia ťahať ako z chlpatej deky. Do istej miery si môžeme takéto správanie vysvetliť príznakmi puberty či obdobiami vzdoru a mnohými inými faktormi a ich kombináciami. No v neposlednom rade musíme poukázať na spôsob výchovy rodičov a budovania ich vzťahu s deťmi. Všetci z nás sme počas života získali určité návyky v myslení a správaní a nie je ľahké ich meniť. Partnerský prístup sa mnohým ľuďom na prvý pohľad môže zdať ako príliš benevolentný spôsob výchovy, ktorý deťom neurčuje hranice správania sa. Tento spôsob je však podľa mnohých odborníkov priam nutný na to, aby z detí vyrástli kompetentní a zodpovední ľudia. „Partnerský prístup k dieťaťu je základom demokratického štýlu výchovy. Tento prístup je založený na rovnocennosti a rešpektovaní dôstojnosti dieťaťa.“(Kopřiva, Nováčková, Nevolová & Kopřivová, 2012). Vymedzovanie hraníc pri tomto prístupe je však vo výchove naďalej nutné.

Teraz si uvedieme, ktoré spôsoby komunikácie nie sú efektívne, sú často zraňujúce a môžu v nás vyvolávať negatívne pocity, vzdor, drzú odpoveď a iné. Je dôležité, ako a čo hovoríme, ako rodič sprostredkuje svoje oprávnené požiadavky dieťaťu. Dospelí často vidia, že deti vykonajú ich požiadavku s istou mierou neochoty, alebo sa jej splneniu všetkými možnými spôsobmi snažia vyhnúť. Dospelí tak usúdia, že sú lenivé a nezodpovedné. Preto spôsob, akým zdieľame svoje požiadavky, by sa mal vyhnúť určitým neefektívnym technikám a mali by sme tiež dodržiavať isté zásady, ktoré si teraz bližšie popíšeme podľa autorov knihy „Respektovat a být respektován“ - Kopřiva, Nováčková, Nevolová &Kopřivová, 2012. To, prečo používame neefektívne komunikačné postupy, je dôsledkom sociálneho učenia, nášho emočného stavu a neznalosti iných spôsobov komunikácie. 

Ty zasa, vždy, neustále...výčitky a obviňovanie.             

„Zase si si neodložila svoje veci! Naozaj ti to musím pripomínať každý deň? ...“

Inak by sme mohli reagovať takto: „Lenka, tvoje nohavice (pozor na tón hlasu!). Bola by som rada, keby sme v spoločných priestoroch udržiavali poriadok, tak ako sme sa na tom dohodli.“

Mal/-a by si si uvedomiť, že... poučovanie, vysvetľovanie, moralizovanie.

Rodičia týmto spôsobom nehovoria s dieťaťom iba na neho. Poučovanie nie je výchova. Hovoriť o pravidlách, zásadách, dôsledkoch a hodnotách sa samozrejme má, ale spôsobom vedenia skutočného dialógu vo chvíľach pohody. Deti by mali dostať čo najväčší priestor k vyjadreniu svojich názorov a návrhov. 

Toto si urobil zle.. kritika, zameranie sa na chyby.

„Toto cvičenie si úplne pokazil, máš tu more chýb.“

Inak by sme sa mohli vyjadriť takto: „Z desiatich viet máš šesť úplne správne. Potom je tam jedno slovo nesprávne preložené a dve slovesá sú v nesprávnom čase.“ 

Kritika často vyvoláva pocity menejcennosti, hnevu a vzdoru, pretože sa dotýka priamo našej vlastnej hodnoty. Namiesto kritiky je dobré podať kvalitnú spätnú väzbu, ktorá začína pozitívnym popisom. Ak je potrebné niečo zlepšiť, spätná väzba ukazuje ako. 

Ja kvôli tebe... lamentácia, citové vydieranie.

„Ty ma raz utrápiš. Raz z vás určite dostanem infarkt.“

Tieto vety vzbudzujú pocity viny a ak sa naozaj splnia, tak dieťa môže mať dlhodobú traumu, pretože cíti zodpovednosť za to, čo sa stalo.

Inak by sme to mohli povedať takto: „Cítim sa zle, som unavená, potrebovala by som trochu pochopenia a odpočinku.“

Nerob to, lebo sa ti stane... zákazy a varovania.

„Nešliap do tej kaluže, budeš celý mokrý a prechladneš.“ „Nelez na ten múrik, spadneš!“

Vytvárame tak svet, ktorý je nebezpečný a zároveň vytvárame strach u detí. Dávame preto prednosť informáciám v pozitívnej forme, čo dieťa má alebo môže urobiť, nie čo nemá. „Mláky sa dajú obísť.“ namiesto „Nešliap do tej kaluže.“ 

Z teba raz vyrastie... negatívne scenáre, proroctvo.

„Rastieš pre kriminál.“

Čomu sa venuje pozornosť, to sa rozrastá. Preto je lepšie použiť napríklad výrok: „Takéto správanie sa mi naozaj nepáči.“

On je taký... nálepkovanie.

„Oliver je dosť agresívny, stále niekomu ubližuje.“ 

Sú to výroky, ktoré znižujú sebaúctu dieťaťa a tak deti často rezignujú a prijímajú rolu nálepky. 

Pozor na pozitívne nálepky: „To je také dobré, poslušné dievčatko.“ – dieťa môže nadobúdať pocit, aby sa správalo tak, ako to očakávajú druhí (musím byť vždy dobrá, poslušná). A to môže viesť k potláčaniu svojich vlastných emócií. 

Urob... pokyny.

„Dojedz to mäso. Daj si dole čiapku. Uprac si.“

Pokyny môžu vyvolávať pocity nekompetentnosti a závislosti na rozhodovaní druhých. Uberajú sa tak príležitosti, kedy sa dieťa môže učiť rozhodovať sa a brať za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Vzbudzuje to podráždenosť – „Nehovor mi stále, čo mám robiť.“ 

Namiesto pokynov je vhodné podávať informácie. „Menší kúsok mäsa sa dá lepšie požuť.“ namiesto „Rozkrájaj si to mäso.“ „Pred večerou ukladáme všetky hračky na miesto“ namiesto „Upracte si hračky!“  alebo môžeme využiť možnosť voľby: „Urobíš to teraz alebo až keď sa naješ?“

Okamžite bež a urob to... príkazy.

„Okamžite pozbieraj tie kocky!“

Deti nemajú radi, keď im niekto rozkazuje a neznášajú slovíčka okamžite alebo hneď. Vedie to k boju s dospelým – neprinútiš ma. Potrebujú poznať zmysluplnosť požiadavky, prečo niečo majú urobiť. Namiesto rozkazom je dobré podať informácie o tom, ako sa čo má robiť, alebo použiť možnosť výberu – upraceš najprv bábiky alebo kocky? 

V situáciách ohrozenia sú však príkazy nutné (Zastav! – na ceste. Zatoč! – pri sánkovaní,  a pod...). 

Prestaň, lebo... vyhrážky.

„Nehádž ten piesok do očí, lebo ťa zbijem.“ „Ešte jedno také slovo a dostaneš facku.“ 

Vyhrážky najmä u malých detí vyvolávajú strach. Dieťa si myslí, že najdôležitejšie pre rodiča je, aby ho počúvol. Počujú v tom aj variantu, že keď znesieš facku, môžeš hovoriť vulgárne. Vytvára sa tak opäť boj medzi rodičom a dieťaťom. Ak deti poslúchnu, tak opäť len preto, aby mali pokoj a nie preto, že je to pre nich zmysluplné. Alternatívou k vyhrážkam je vymedzovanie hraníc a limitov správania sa pomocou informácií či možností voľby: „Piesok v očiach veľmi bolí a môže ublížiť. Môžeme ho hádzať do vedierka alebo cez sitko, nie na druhých ľudí.“

Krik

Krik zvyšuje agresívny náboj hrozieb a príkazov, vyvoláva strach a ešte väčší vzdor.

Pozri sa na...vezmi si príklad z... porovnávanie, dávanie za vzor.

„Vezmi si príklad z Ivky, tá nemá žiaden problém s učením.“

Zvlášť verejné porovnávanie môže byť veľmi zraňujúce.

Ja pre teba...a ty... zdôrazňovanie vlastných zásluh plus výčitky.

„Celé odpoludnie driem ako kôň a pán si po sebe nemôže upratať ani ponožky z obývačky!“

Vnútorná reakcia na druhej strane môže vzniknúť takáto: „No áno, ty musíš byť vždy ten najlepší.“

Lepšie je porovnávať seba s jasnými objektívnymi kritériami alebo sledovaním vlastných pokrokov za určité obdobie. 

Ty snáď chceš?...Ty nechceš...?... rečnícke otázky.

„Si normálny? Ty snáď chceš spadnúť?“

Takéto slová vzbudzujú pocit bezmocnosti a hnevu. Namiesto toho je vhodné podať informáciu: „Tá stolička sa môže ľahko prevrátiť.“ alebo zdieľať svoje pocity: „Už sa dosť hnevám. Očakávam, že...“

Ty si ale... urážky a ponižovanie.

„Ty si ale nechápavá, Ja už neviem, ako ti to mám vysvetliť.“

Urážky zraňujú našu sebaúctu. Reagujeme na ne prudko. Aj milým hlasom to nie je nič príjemné: „Ty si ale prasiatko.“

To je náš génius! To si sa zas vyznamenal...!... irónia, zhadzovanie.**

„Ivan, mali by sme ti zatlieskať, že nám ukazuješ, ako to vyzerá v ZOO pri kŕmení.“

Irónia je agresia skrytá pod rúškom humoru. Menšie deti asi do 10 rokov iróniu nechápu. Staršie deti už vedia, čo to je a často ich to aj citovo veľmi zasiahne. 

Komunikačné štýly, ktoré pre nás predstavujú psychické ohrozenie, obsahujú štyri zložky: 

• negatívne hodnotenie osoby a jej kvalít
• zameranie na to, čo nie je v poriadku
• negatívne zmienky o minulosti alebo budúcnosti
• mocenský vzťah, nadradenosť

Pokúsme sa týmto spôsobom komunikácie vyhýbať a nahraďme ich efektívnymi spôsobmi komunikácie. Tie nájdete tu.

Spracovala: Mgr. Andrea Čemanová - psychologička

Zdroje:

Kopřiva, P., Nováčková, J., Nevolovová, D. & Kopřivová, T. (2012). Respektovat a být respektován. Bystřice pod Hostýnem, Česká republika: Pavel Kopřiva – Spirála.